Košice sú druhým najväčším mestom s približne štvrť miliónom obyvateľov. Okrem toho je potrebné pripočítať silné zázemie vysokoškolských študentov a obyvateľov satelitných sídel. Je teda zrejmé, že ide o silné intelektuálne a kultúrne zázemie, ktoré potrebuje saturovať vlastné záujmy v oblasti umenia, a divadelné k nim bezpochyby patrí. Na území mesta sa nachádza jediný profesionálny činoherný súbor (Národné divadlo Košice), ak nerátame špecificky orientované národnostné divadlá (Romathan a Thália) a divadlo pre deti (Bábkové divadlo). Len pre porovnanie: o niečo väčšia Ostrava disponuje ôsmimi súborovými divadlami, z toho v činohernom žánri štyrmi vynikajúcimi súbormi.
Dramaturgické zameranie MDKE vychádza z typu tzv. kamenného a repertoárovo široko zameraného divadla. Požiadavka stáleho mestského divadla nie je nová, už v minulosti sa ozývali hlasy, ktoré volali po zriadení druhej činohernej scény mestského typu, teda divadla s orientovaním sa na tzv. ľahší dramaturgický okruh (súčasné aj klasické komédie), súčasný dramatické texty komorného typu, ale aj inscenácie pre deti a mládež. Ide aj o multiplikačný efekt: potreba príležitostí pre mladých hercov a herečky a tvorivé tímy v dramaturgickej a režijnej práci, rozšírenie žánrovej ponuky, vyššia miera hier pre deti a mládež atď. Špecifické zamerania takéhoto typu divadla nejde na úkor kvality, naopak, vstupuje do tvorivého dialógu s tvorbou MDKE, aktivizuje umelecké podhubie v meste a vytvára príležitosti pre absolventov niekoľkých umeleckých škôl konzervatoristického typu, ktoré sa nachádzajú na území mesta. Všade tam, kde sa takýto dialóg rozvíja (okrem Ostravy napríklad aj v Brne), má divadelný život mesta kvalitnejšiu a pestrejšiu podobu.
Mestské divadlá sú zároveň „farmou“ pre prvé scény, vytvárajú tak potrebný tlak, okysličujú umelecké ovzdušie mesta. V prvej fáze sa budujú ako tzv. stagionové divadlo, to znamená, že divadelnú sezónu pripravujú ako zmes inscenácií hosťujúcich profesionálnych súborov s ich najkvalitnejšími produkciami, avšak s jasnou dramaturgickou predstavou, ktorá má ambíciu budovať vzťah s miestnym publikom. V druhej sa postupne buduje základný súbor, ktorý sa opiera o poetologicky vyhranenú osobnosť. Tá okolo seba zhromažďuje tím ľudí, ktorý postupnou a cieľavedomou činnosťou
vytvárajú osobitý typ inscenačného štýlu. Je to síce beh na dlhú trať, ale efekt takýchto krokov je nespochybniteľný. Dokazujú to inscenácie a činnosť mestských divadiel nielen v Čechách, ale aj v ďalších susedských krajinách.
Ďalšou podmienkou budovania značky a identity mestského divadla je jeho stabilný hrací priestor, ktorý sa postupne stáva miestom, do ktorého sa divák vracia a v ktorom dostáva aj ponuky zo širšieho umeleckého záberu (workshopy pre žiakov základných škôl, kultúrne akcie mesta, koncerty komorného typu, literárne podujatia a podobne), teda tie činnosti, ktoré kamenné divadlá z objektívnych dôvodov nedokážu realizovať na pravidelnej báze. Všade vo svete patrí mestské divadlo k základným kultúrnym „výbavám“ väčších sídel, v metropolitných dnes akceptovaných ako ich prirodzený kultúrny bod.
